mirkoslav

Začalo to v sobotu.

Nie – začalo to pred pár rokmi. Už vtedy som si uvedomil, že mám chuť sadnúť na prvý vlak čo príde, nechať sa odviezť kdesi na druhý koniec sveta, tam chvíľku pobudnúť, a na druhý deň sa pobrať kdesi inde.

Len tak sa potulovať, bez konkrétneho účelu a cieľa ….

Možno ste na to mysleli už aj vy.

V jeden piatok som sa rozhodol, že pôjdem. Neboli za tým žiadne manželské hádky, ani depresie, nebol to ani utajený výlet s frajerkou. Chcel som sa len trocha zabaviť, vypadnúť z bežného stereotypu.

Manželka ma v sobotu dopoludnia hodila na stanicu. Plán bol taký, že sadnem na prvý vlak alebo autobus, nech ide kde chce. Autobus žiadny – takže vlak. Prvý šiel do Bratislavy. Do čerta, tam sa mi veľmi nechcelo. Bratislava je veľká, nerozumiem tým ich časovým lístkom v MHD, a chodiť peši sa mi veľmi nechcelo. Našťastie rýchlik do Bratislavy meškal, a tak ako prvý prišiel Dargov, do Košíc. Ale kde vystúpiť? Janka to rozhodla za mňa : je sobota, šiesty deň, vystúpiš na šiestej zastávke. Pokladníčka bola v miernom šoku, keď som si pýtal lístok na šiestu zastávku, podozrievavo si ma obzerala, ale hlavné bolo, že vedela, ktorá je šiesta zastávka : Vrútky!

Vo Vrútkach som vystúpil, ale hneď som sa presunul do Martina. Námestie bolo popoludní takmer vyľudnené. Spravil som pár fotiek, našiel penzión čo sa volal Čierna pani, zaistil som si posteľ, a vypadol von, pozrieť, ako vyzerajú Martinčanky. Pochodil som kadečo, zaujala ma výstava v miestnej galérii – chlap čo sa volá Juraj Čutek tam vystavoval zaujímavé, farebné,  zábavné a vtipné obrazy a sochy.  Vo vedľajšej sále vystavovali iní chlapi – Benka, Bazovský alebo Alexy. Ich obrazy sú tmavé a smutné. Na stenách boli napísané myšlienky týchto umelcov –  vraj zachytávajú NÁLADU a PRAVDU. No do čerta – Asi prestanem nadávať na dnešnú dobu, lebo taká temná, ako je tá v ich obrazoch, predsa len nie je 🙂

Žiadna martinčanka po mne netúžila, tak som noc strávil s Čiernou paňou. Dopoludnia som si dal pivo – to viete, všade sa píše, že pivný režim treba dodržiavať. Potom som sa vybral na martinskú stanicu. Ešte som tam ani poriadne nebol, a vchádzal do nej vlak. Z hlásenia som zachytil iba slovo ZVOLEN. Tam som bol iba raz, a iba na chvíľu – uvedomil som si. Tak som si kúpil lístok do Zvolena, a nasadol.

Do Zvolena som nedošiel, lebo som zistil, že vlak ide cez Turčianske Teplice. Tam je aquapark a ja som mal v ruksaku plavky. Samozrejme, najprv som si zohnal ubytovanie. Neuveríte, ale bola to dosť komplikovaná vec. Mal som pocit, že o jednoho chlapa na jednu noc nie je záujem. To nechápem. Napríklad ja by som o jednu babu na jednu noc záujem mal… 🙂

Turčianske Teplice boli fajn. Pekný park, zábavné lavičky a sochy. Sympatická blondína sedela na jednej z nich, a tvárila sa že číta knihu. Poprosil som ju, aby ma odfotila. Bola taká ochotná, že mi hlavou prebleskla myšlienka, že som sám na izbe …. ale odolal som pokušeniu – našťastie ! Našťastie preto, lebo o niekoľko minút som o kúsok ďalej stretol bratranca Petra s rodinou, aj sesternicu Sylviu s rodinou. Išli si zaplávať. A hodinu na to som tam stretol dve susedy  s ktorými som bol pred týždňom na malom výlete ! Neuveriteľné ! Keby som sa prechádzal po našom dedinskom námestí, tak prisahám, že tam nestretnem toľko známych ako v Turčianskych Tepliciach.  Mať vedľa seba frajerku, tak na fleku dostanem infarkt. Ak by som náhodou prežil, žena by ma dorazila.

Ale všetko dobre dopadlo, okúpal som sa, dal som si dobré pivo (Svijany), padol do postele, a spal ako zabitý.

Na druhý deň som šiel na stanicu, a kúpil som si lístok do Zvolena. Do Zvolena som nedošiel, lebo som zistil, že vlak ide cez Banskú Bystricu. Povedal som si, že tu treba vystúpiť, pozrieť ako vyzerajú Bystričanky, a zapojiť sa do osláv SNP! Tak som aj spravil. Chyba bola, že som oslavoval s Urpinerom. Ale chcel som okúsiť miestne špeciality. Pochodil som námestie, Európu, dal som si ďalší Urpiner, vyšiel na hodinovú vežu, dal Urpiner, pozrel tanky …. Ale urpiner v mojom žalúdku oslavovať nechcel, dokonca mi všetko kazil. Ani večera sa kuchárovi nevydarila 🙁 V žalúdku som mal riadny galimatiáš. Pod zhubným vplyvom týchto miestnych špecialít som na záver dňa musel urýchlene vyhľadať najbližšie WC, a na  oslavu SNP som sa doslova vys….l. Aj na Bystričanky som sa vy…. vykašlal. Po oslave Povstania s Urpinerom som bol taký zúbožený, že by mi asi ani nepovstal. A navyše večer som poriadne zmokol. Rozmýšľal som, kde ma cesta zavedie ďalší deň. Zistil som, že by ma potešilo, keby išlo niečo domov….

Ráno stáli na stanici dva autobusy. Jeden do Bratislavy cez Nitru. Odchádzal za pol hodinu. O kus ďalej stál druhy – odchádzal hneď, a smeroval do Liptovského Mikuláša. Verný myšlienke tejto cesty som naň nastúpil. Ale už som tušil, ako to dopadne. V Mikuláši som bol veľakrát, takže buď sa posuniem ďalej, alebo pôjdem domov.
V žalúdku som mal stále podozrivé pochody, tak som si v Mikuláši dal jednu borovičku. Spomenul som si, čo mi hovoril geodet a básnik Erik Ondrejička : môj otec mu nalieval borovičku, on ju vypil, a skonštatoval, že to je, ako by sa prechádzal po lese. Môj otec mu pohotovo nalial ďalší pohárik so slovami: „tak sa ešte prejdi“. Ten nápad sa mi zapáčil. Už som mal otlak na nohe, a tak som sa prešiel voňavým liptovským borovičkovým lesom  rovnako ako Erik. Aby som mal aktívnu dovolenku, prešiel som sa ešte raz. Tento spôsob prechádzky sa mi zapáčil, tak som sa onedlho prešiel znova. Dobré na tom bolo, že pri tomto pohybe som otlak na nohe vôbec necítil.
Ale potom som sa zamyslel nad svojou situáciou. Žiadne čisté trenky, ani tričko, na nohe otlak. Pršalo, a malo pršať ďalej.
Záver – idem domov! Hodinku som si počkal na stanici, sadol som na rýchlik čo sa volá OKElektro, a večer o pol desiatej som bol doma.

Do Zvolena som sa nedostal,, ale výlet sa mi páčil. Niekedy si ho zopakujem.

Nabudúce si zoberiem viac trenírok.

Pár fotiek môžete vidieť na www.mirkoslav.com

August 2014