Založ si blog

Všetci moji otcovia

17.11.2016 dostal spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš Cenu pamäti národa, ktorú udeľuje združenie Post Bellum. R. Dobiáš sa slávnostného večera v Národnom divadle v Prahe zo zdravotných dôvodov nezúčastnil. Mala tu byť aspoň prečítaná jeho ďakovná reč. Nebola, pretože v živom televíznom vysielaní nebol priestor na 11-minútový príhovor.
Keďže sa jedná o mimoriadny text, s autorovým súhlasom ho zverejňujem tu.

 

VŠETCI MOJI OTCOVIA

Keď som sa – devätnásťročný – ocitol r. 1953 v hlavnom stane vtedy všemocnej Štátnej bezpečnosti, môj otec mal štyridsaťpäť rokov a matka tridsaťdeväť. Obidvaja boli jednoduchí dedinskí ľudia. Otec bol roľník, vychodil šesť tried ľudovej školy, matka až do vydaja slúžila v rodine židovského lekára v Trenčianskych Tepliciach. Dlho -16 rokov- som bol jedináčik, brat sa narodil r. 1950, v čase môjho uväznenia bol trojročný. Viem si predstaviť zdesenie mojich rodičov, keď po mňa prišli do nášho domu dvaja neznámi muži, aby ma zatkli. Viem sa vžiť do ich zúfalstva, keď počuli výrok súdu, ktorý mi vymeral osemnásť rokov odňatia slobody. K tomu však pristúpilo ešte jedno súdne rozhodnutie: otca odsúdili na jeden rok nepodmienečne za zanedbanie mojej výchovy. Nemal som totiž ani šestnásť rokov, keď som sa dopustil vtedy závažnej protištátnej činnosti, a síce rozširovania protikomunistických letákov. Moje zatknutie iniciovala nie veľmi vydarená karikatúra Stalina a Gottwalda ako sa smažia v pekle. A keďže som skončil v krimináli s trestom, aký aj dnes dostane máloktorý vrah, súd dospel k názoru, že otec ma zle vychovával. A preto mu hrozilo, že pôjde na jeden rok do väzenia. Našťastie amnestia prezidenta Zápotockého ho tejto hrozby zbavila. Nemienim sa chváliť, ale so svojím odsúdením som sa dosť rýchlo zmieril a nejakým zázrakom, istotne vďaka modlitbám, ktoré za mňa moja mama vysielala k nebu, som pomerne dobre znášal všetky trampoty, spojené s výkonom trestu. Čo som však nechápal, bolo otcovo odsúdenie. Zanedbaná výchova? Na dedine sa vedomej výchove detí nevenoval pravdepodobne nikto. Vychovával nás kostol, príroda, práca, príklad dospelých. Vzdelancov bolo veľmi málo, miestny učiteľ bol dlho najvzdelanejším a najdôležitejším človekom v obci. Nerobilo mu problém byť ľudákom, a neskôr ani komunistom. Myslím po februári 1948.

Môj otec nebol ľudákom, ani komunistom, bol – vlastne nebol, ak sa to tak dá povedať – len obyčajným človekom, roľníkom, otcom rodiny. Z jeho strany nešlo o nejaký oportunizmus, bol to človek, ktorý jednoducho nemal čas na ničnerobenie, ani na rozmýšľanie nad politickými súvislosťami. Nemali sme rádio, neodoberali sme nijaké noviny, len časopisy Svätá rodina a Priateľ dietok, kým vychádzali. Napriek dva a pol hektárom poľností sme boli chudobní ako kostolné myši. Veruže som nemal pocit, že som zanedbávané dieťa. Bol som hrdý syn svojho otca, pyšný na to, že ma poveril vykonaním nejakej dôležitej a neľahkej úlohy. Môj otec nebol intelektuál, neviem, či v živote prečítal nejakú knihu, alebo napísal niekomu list. Bol tichý a smutný a miloval dychovú hudbu. Tá ho dokázala rozveseliť. Matka bola inakšia, jej záujmy boli širšie a rôznorodejšie, bola aj rozhľadenejšia, hrávala ochotnícke divadlo, zanechala mi pekné výšivky, a pekné spomienky, ktorými dlho po smrti (vlastne podnes) si na ňu spomínajú jej i moji spolurodáci. Krátko po vojne sa však svet začal meniť, februárový prevrat zmenil celú spoločnosť, začala sa kolektivizácia, nám, deťom, zrušili skautskú organizáciu Junák, začali zatvárať kňazov, súdili biskupov, popravovali partizánov, študentov, dokonca aj svojich vlastných súdruhov. Vládol strach, udavači pracovali na plné obrátky, heslá a kampane zamestnávali mysle ľudí, triedny boj sa šíril ako oheň, či voda. Nie, nemal som pocit, že voľačo v mojej výchove bolo pochybené, alebo chýbalo. Skôr v školskej knižnici, odkiaľ zmizli viaceré knihy viacerých autorov. Chudák môj otec! Musel byť v novej spoločenskej situácii bezradný ako dieťa, stratené vo veľkomeste. Bol to tichý, mlčanlivý človek, neobyčajne trpezlivý a neskutočne pokorný.

Isteže mi chýbal. Chýba mi ešte aj teraz, keď som sa dožil vyššieho veku, akého sa dožil on. Bol som chalan a ,našťastie , dostal som sa na dlhé roky do spoločnosti zrelých mužov, ktorí boli otcami iných chlapcov, ktorí z času na čas dostali povolenie navštíviť svojich oteckov na niektorom tábore, alebo v niektorej väznici. Nemôžem nespomenúť jezuitu Františka Paňáka. Bol odsúdený na šesť a pol roka za náboženstvo. S ním a s košickým farárom Vojtechom Jenčíkom som strávil koncom roka 1954 niekoľko týždňov v jednej cele na Pankráci. Tam ma učil vyjadrovať zložité myšlienky a pojmy prosto, bez používania cudzích slov, aby ich pochopil aj jednoduchý človek, napríklad môj otec. Pri pátrovi som to nemal jednoduché, bol to prísny učiteľ. Takisto na Pankráci sa ma pokúšal zoznámiť s nemčinou Jiří Laube z Roudnice nad Labem. Na gymnáziu sme sa po vojne nemčinu neučili, len francúzštinu, ruštinu a latinčinu a na reálnej vetve namiesto francúzštiny angličtinu. Čo-to z nemčiny som pochopil, ale čoskoro potom ma odvelili na jáchymovsko a tam už nezostávalo veľa času ani síl na učenie sa. Tam som začal spriadať prvé priateľstvá, ktoré prekonali desaťročia. Anton Srholec, Miško Šulek boli medzi prvými. Nasledoval Bohumír Jakubják, Hieronym Mokrohajský a ďalší. Takmer otcovský vzťah ku mne na tábore Vojna mal otec vynikajúceho českého prekladateľa a básnika Jana Zábranu Eman Zábrana. Isteže to bolo spôsobené aj mojím príklonom k literatúre, k umeniu vôbec. S Janom som sa spriatelil až po návrate z väzenia. Žiaľ, 3. septembra 1984 päťdesiattri ročný zomrel. Dôkladnejší prehľad v literatúre, zvlášť českej som v tábore nadobudol vďaka ochote , trpezlivosti a znalostiam redaktora a literárneho historika Ladislava Jehličku a Vratislava Vaňouska, nedoštudovaného vysokoškoláka. On ma zoznámil s osudmi a dielom viacerých českých spisovateľov (Jan Zahradníček, Josef Kostohryz, Zdeněk Rotrekl, Josef Palivec, Václav Renč a i.), i s osudmi Vladimíra Holana, Jaroslava Seiferta, Františka Halasa. Za svoj najväčší poväzenský zážitok pokladám svoju návštevu u českého básnika Vladimíra Holana na Kampe. Vďačím za to Janovi Zábranovi, ktorý mi návštevu vopred zaistil a ochote básnikovej prijať ma a rozprávať sa so mnou. Musím v tejto súvislosti spomenúť aj kníhkupca Jindřicha Kříža z Hradca Králové. Spriatelili sme sa na tábore Vojna a zostali sme priateľmi až do jeho predčasnej smrti v decembri 1978. Veľmi ma bolelo, keď som sa s ním po amnestii r. 1960 lúčil. Jeho si totiž z mne neznámych dôvodov vo väzení ponechali o niekoľko mesiacov dlhšie. K vážnej hudbe ma zasa priviedol nedoštudovaný sociológ Zděnek Chlup. Občas v táborovom “kulturaku” hral na klavíri. Po príchode z väzenia pracoval v Adamove, naostatok bol vodičom električky v Brne. Takisto sa nedožil Novembra 1989. Na tábore Vojna som mal šťastie počúvať prednášky Evžena Löbla a byť aj svedkom jeho priateľstva a diskusií s prevorom kláštora v Teplé Josefom Heřmanom Tylom, ktorý mal za sebou aj nemecký koncentrák. .

Mojím otcom bol aj dva razy na smrť odsúdený juhoslovanský partizán, v tom čase už uranový barón Milan Šobot, ktorý ma, ako čerstvo “promovaného” päťdesiatpäť kilogramov vážiaceho rudného baníka prikrmoval masťou, chlebom, čajom a keksami, ktoré aj pre mňa za svoje vreckové kupoval v táborovej kantíne. Prvý raz Šobota odsúdili na smrť nacisti, z väzenia ho však vyslobodili partizánski druhovia. Druhý raz stál v tieni šibenice po procese s titovcami, avšak prezident Gottwald mu udelil milosť. Mojím starostlivým priateľom bol aj nedoštudovaný sociológ Jožko Šoltés z Prešova, odsúdený na desať rokov za Katolícku akciu. Pracovali sme spolu v bani, mocovali sa s ťažkou, vodou nasiaknutou banskou výdrevou. Jožko z tej driny ochrnul, vzali ho do nemocnice, odkiaľ ho v šesťdesiatom pustili domov na amnestiu. Všetci títo moji otcovia žijú vo mne dodnes. Väčšina z nich je už po smrti, takisto aj môj otec odpočíva v pokoji po matkinom boku na cintoríne v Dobrej pri Trenčíne. Toho však, pokiaľ viem, dodnes nerehabilitovali. Bude musieť, tak ako my všetci, čakať na posledný súd. Nielen mne, ale aj im všetkým patrí ocenenie, ktoré namiesto mňa dnes preberajú moji synovia.

Končím citátom z knihy Antoina de Saint – Exupéry: Zem ľudí:
„Ľudia kráčajú jeden popri druhom, uzavretí vo vlastnom mlčaní, alebo si vymieňajú slová, ktoré nič neznamenajú. No príde hodina nebezpečenstva. Vtedy sa človek oprie o človeka. Zistí, že patrí do tej istej obce. Otvoria sa mu oči, keď objaví iných ľudí. Díva sa na druhého so širokým úsmevom. Ponáša sa na oslobodeného väzňa, ktorý žasne nad nesmiernosťou mora.“

Ako v nebi.

30.08.2017

Donedávna som si nebo predstavoval ako miesto plné nadpozemského šťastia, rozkoše a nebeského pokoja. Keby som nerozmýšľal nad hlúposťami, mohol som si všetky tie krásne veci predstavovať viac »

Portugalsko

04.07.2017

PORTUGALSKO Moja žena si vymyslela, že by chcela vidieť Porto v Portugalsku. Boli sme tam. Bolo to pekné, ale .... No posúďte sami: Bývali sme v trojizbovom apartmáne v centre mesta. Noc stála viac »

Ako som chudol v nemocnici

23.10.2016

Ach tá moja váha. Však nie je nejako hrozná, ale o dobrej postave sa vôbec nedá hovoriť. Viem že po dvoch deťoch už štíhly nebudem, ale predsa nemôžem vyzerať ako tuleň – tak sa o mne viac »

Nemocnica, Brezno

Prvá etapa obchvatu Brezna na ceste I/66 je už v prevádzke

21.09.2017 19:06

Obchvat v dĺžke dva a pol kilometra je podľa cestárov riešený ako dvojpruhová obojsmerná komunikácia.

katalansko, barcelona, protest

Od referenda odrádzajú Kataláncov opozičné strany aj Rafael Nadal

21.09.2017 18:53

Neviem si predstaviť Španielsko bez Katalánska a Katalánsko bez Španielska. Nechcem, aby sa to stalo, vyhlásil v Prahe španielsky tenista Rafael Nadal.

le pen

Rozkol v Le Penovej strane pokračuje, opustil ju podpredseda

21.09.2017 18:04

Problémy Národného frontu sa Philippotovým odchodom nekončia. Strana je podľa komentátorov ideovo vyprázdnená a okrem novej agendy si už hľadá aj nový názov.

letisko, bratislava, m. r. štefánika

Cez bratislavské letisko prešlo najviac cestujúcich v histórii

21.09.2017 17:10

Letisko M. R. Štefánika v Bratislave vybavilo v auguste rekordných 296 920 cestujúcich, to je najväčší mesačný počet v histórii.

mirkoslav

mirkoslav.com - chlap v prechode :-)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 38
Celková čítanosť: 54109x
Priemerná čítanosť článkov: 1424x

Autor blogu

Kategórie