Stalo sa to v roku 2009. Jedno auto bolo v servise, druhé mala žena. Chodil som peši a autobusmi.Boli to celkom zaujímavé zážitky. Raz, keď som bol na železničnej stanici, hlásili, že nejaký rýchlik je pripravený na odchod. Ani neviem kde mal ísť. Myslím že do Čiernej nad Tisou. V tej chvíli som pocítil pokušenie, sadnúť na ten vlak a ísť len tak kdesi do neznáma, prísť NIEKDE, nájsť tam nejaký sympatický bar alebo kaviareň, sadnúť si tam na pohárik, poflirtovať s čašníčkou, kúpiť si zubnú kefku a prespať v hoteli. Malé dobrodružstvo, malý únik z reality….. Ako som neskôr zisťoval v rozhovore s mojou manželkou – mala by pre to pochopenie. Aj ona má chvíle, keď by najradšej niekde vypadla … 🙂
Keď som sa dozvedel že na konci roka 2009 mám ísť do Žiliny, bolo mi jasné, že tam pôjdem vlakom. Veď kto by sa v tom nevľúdnom, mrazivom počasí niekde trepal autom? Bude to síce cesta plánovaná a s jasne určeným cieľom, ale – pôjdem cez stanicu…. čo ak budú hlásiť odchod nejakého vlaku ??? 🙂
Tak som šiel …. papiere pre úrad som strčil do ruksaku, pridal som viacúčelový nožík (čo ak predsa …. ), čiapku, rukavice a hygienické vreckovky. Janka bola so mnou, keď som si kupoval lístok. Pri pokladni som zaváhal – mám si kúpiť aj spiatočný ? Vrátim sa tak skoro ??? Janka to moje zaváhanie postrehla – smiala sa na tom, a ja som si uvedomil, že výlet do neznáma je síce fajn, ale realita je realita. Kúpil som si spiatočný lístok. Vo vlaku som som si sadol do pekného vozňa, síce vedľa nejakého chalana, ale až tak mi to nevadilo. Obzeral som sa okolo seba a konštatoval, že za tie roky sa na železnici predsa len čosi zmenilo. Pekné, pohodlné sedadlá, krásny veľký stolík, otvarák na fľaše na nohe toho stolíka, dvere sa otvárájú tlačidlom …. no super !!! Zo snenia my vytrhli dve kočky, ktoré mi oznámili, že im sedím na mieste. Bol som v miestenkovom vozni… 🙁 odsunul som sa na bok a na ďalšej stanici som pre istotu prebehol do iného vozňa. Ten už taký sympatický nebol. Sedel som so starými babkami blízko pri dverách, ktoré sa stále bez príčiny otvárali a zatvárali. Na chodbe stála partia mládežníkov, asi išli silvestrovať na hory. Vždy, keď sa dvere otvorili, zachytával som útržky ich rozhovoru. Jedna mladucha vyzerala ako herečka zo seriálu Priatelia, len mala čierne vlasy. Pozeral som von oknom a rozmýšlal, ako budem vedieť, že ide Žilina. Vo vlaku sa čosi hlásilo, ale v mojom vozni to nebolo počuť. Babky okolo mňa povybalovali rožky, perníky a džúsik so slamkou. Ja som nemal nič, tak som sa cítil ako chudobný príbuzný. Krajina za oknom sa mihala. začínalo pršať. Do šlaka – presne toto som nechcel. Nakoniec sa prekvapujúco ozvalo hlásenie, že najbližšia zastávka bude Žilina. Ok …. postavil som sa, obliekol, zobral zhora ruksak, aby som ho tam náhodou nezabudol. A čakal, že stanica bude každú chvíľu… a čakal … No akosi skoro to ohlásili, ale dočkal som sa. Žilina!!!…. vystúpil som z vlaku a začal hľadať záchod. Pre istotu. Ja sa totiž držím pravidiel pre starších chlapov : 1. – nikdy neobídeš záchod bez toho, že by si ho použil 2. nikdy never tomu že je to len prdnutie 3. ak sa ti postaví, je to len náhoda….. No a pravidlá sú pravidlá …. Ale hľadal som ho asi 10 minút, z nástupišťa sa mi podarilo vyliezť rovno na ulicu, tak som sa musel vracať …. Ale potom mierne odľahčený som nabral smer úrad. Pršalo. Drobný, hustý, vytrvalý dážď. Začínala ma bolieť hlava. Našťastie, úrad bol blízko pri stanici, tak som bol o chvíľku tam. Mladá sexica prevzala papiere a dala potvrdenie o príjme. Zavolal som Janke a rozmýšlal, či sa v Žiline zdržím. Do čerta …. keby nepršalo…. Pozrel som na odchody vlakov, čo som mal napísané …. kedy ide ??? o osem minút ????!!!! do šlaka…zaradil som najvyššiu rýchlosť a snažil sa zabudnúť, že okrem hlavy ma bolí aj noha. Stihol som to len vďaka tomu, že som mal kúpený spiatočný lístok. Sedel som vo vlaku a rozmýšlal, kde sa stratila moja dobrodružná cesta do neznáma. Ale hlava ma bolela čím ďalej tým viac …. kupé vo vlaku už zďaleka nebolo také sympatické ako to prvé…. Idem domov – rozhodol som sa A ako som sledoval tie moje vnútorné pocity – nebol som z toho nijako sklamaný …. bol som rád, že budem môcť chytiť Jankine obliny (chytil som), že si ľahnem (aj to mi vyšlo), možno si ľahneme spolu s Jankou (tak to sa nepodarilo) a že si večer zakúrim v krbe…. Domov som prišiel neuveriteľne rýchlo, unavený, hladný smädný s hlavou, ktorá ma napriek tabletkám bolela do noci. Takže takto dopadla moja cesta vlakom …. Nespoznal som dobrodružnú cestu do neznáma – ale aj návraty domov bývajú krásne …