Keď boli moje deti malé, pozerali na mňa ako na Boha. A ja som sa pozeral na ne a rozmýšľal som, ako sa asi pozerá Boh na nás. Možno sme pre neho naozaj ako deti, ktoré sa hrajú na piesočku. Jedno berie druhému hračku, druhé zbije to tretie, a ďalšie si z piesku stavia zámok. Ale pre Boha sme všetko jeho deti, všetky má rovnako rád a všetky si zoberie k sebe. Vieme, že dieťa bude plakať, nebude sa mu chcieť odísť z pieskoviska. Asi aj ďalšie deti budú plakať. Ale však potom zistia, kde je lepšie. Neverím, že by Boh niektoré zo svojich detí poslal do pekla. Píšem to preto, lebo s jedným kamarátom sme mali o tomto spor – on tvrdil, že spasená bude len malá časť ľudí (vrátane jeho). A ja tvrdím, že by sme nemali podceňovať otcovskú lásku, a že do neba prídeme VŠETCI. A myslím, že mám pravdu. Môj kamarát sa v tom nevyzná – nemá totiž deti … 🙂