S Brúsom Vilisom som sa skamarátil pri pozeraní televízie. Bol mi sympatický na prvý pohľad : zarastený, niekedy pripitý, vulgárny, a občas dával kadejaké morbídne vtipy. V jednom kuse si nalieval whisky, až som neodolal, a nalial som si aj ja. Na rozdiel od neho som si dal poctivú slovenskú pálenku. Však bola hlboká noc, rodina spala, a pri telke som bol sám. Ale pili sme dvaja.
Vo filme ktorý som pozeral, mal Brús trinásťročnú dcéru, ktorej zakázal ísť na akýsi večierok. Prišiel domov z práce. Cestou domov odbacholl dvoch lotrov. Dcéra sedela pri televízore, a bola na neho strašne nahnevaná. Brús sa pokúsil o nejakú komunikáciu, ale dopadlo to katastrofálne. Evidentne vie lepšie komunikovať s vrahmi ako s puberťáčkami. Dcéra na neho vrieskala ako zmyslov zbavená, a strašne mu nadávala. Bolo to také hrozné, že som si musel naliať ďalší pohárik. Brús sa tiež veľmi rozčúlil. Obdivoval som ho, ako sa ovláda, však za pásom mal pištol, mohol ju aj zabiť. Potom prišla jeho žena, Brúsa prebodla pohľadom, zobrala to uvrieskané dievčisko, a odviedla ho preč. Jeho tam nechala, akoby on mohol za to, že dcéra má len trinásť, a že nemôže chodiť na večierky. Musím povedať, že toto bola najhroznejšia scéna zo všetkých akčných filmov, v ktorých Brús Vilis hral. Všetky tie teroristické prepady, výbuchy a vraždy – to všetko bolo o ničom, pretože všetci diváci dopredu vedeli, že to sa nikdy nestalo, a všetko je iba hrané !!! Ale v tejto scéne som videl krutú realitu zo života otca! S Brúsom sme si hneď dali po ďalšom poháriku, aby sme tú realitu lepšie zvládali.
A Brús to veru zvládol majstrovsky. Zlikvidoval teroristov, zachránil senátora, dokonca s nasadením vlastného života zachránil aj svoju dcéru, ktorú zajal šéf celej bandy. Vrcholom celého príbehu bolo zblíženie otca a dcéry – z uvrieskanej puberťáčky bolo zrazu milé dievča, ktoré v otcovi videlo hrdinu. Znova som nalial, ale už som pil sám. Brús objímal dcéru. Ale ja viem ako to dopadne – bude na neho milá iba dovtedy, dokedy jej nezakáže ďalší večierok. Stavím sa o všetko čo mám, že keď ten film uvidím nabudúce, znova na neho bude strašne vrieskať a hrozne mu nadávať. Baby sú už raz také – nezmenia sa. Ale aj ten dočasný mier je fajn, a Brúsovi som ho celkom závidel. Rozmýšľal som, či frajer mojej dcéry nie je terorista. Keby bol, a ja by som ho zlikvidoval, určite by sme k sebe našli cestu. Hneď zajtra si ho preklepnem. Ale s druhou dcérou mi to ide ešte horšie, a tá nemá ani frajera. A ak si aj nejakého nájde, určite to bude slušný mladík, čo sedí nad knihami a jeho jediným previnením bude piercing v nose. Ale za to ho predsa nemôžem zlikvidovať 🙁 Takže vôbec neviem, čo robiť. Vyzerá to tak, že hlavným problémom riešenia vzťahu otec – dcéra je nedostatok teroristov na Slovensku. A to asi nevyriešim 🙁 Ale rád si s Brúsom vypijem aj nabudúce