Dnes je štedrý deň s obyčajnými starosťami. Bývam na kopčeku, tak pred dvoma týždňami nám nevyniesli smeti. Bolo nasnežené, a veľké smetiarske auto sa k nám nedostalo. So susedmi sme skonštatovali, že keby chceli, tak sa dostanú … Ale však ani mne sa vždy nechce… a dva týždne akosi vydržíme. Ale po dvoch týždňoch – teda DNES – nesnežilo, ale je taká strašná poľadovica, že mi bolo jasné, že smeti znova nezoberú. A nemať to dva razy po sebe – to je vážny problém.

Ráno som si privstal. Neviem prečo, asi na oslavu Vianoc, na dezinfekciu, na očistenie vnútra, možno to bol nejaký alkoholický pud – nalial som si dva poháriky slivovice. A možno to bolo na posilnenie – aby sa mi ten smeťák ľahšie znášal dolu zmrznutým kopcom.  Cesta to bola rukolomná, aj noholomná, ale podarilo sa. Zaparkoval som ho pri Zuzinom dome. Smetiari boli na dohľad, pri akomsi penzióne. Dlho tam boli, krčmár asi netriedil odpad. Ako som na nich čakal, všimol som si, že náš pán farár stojí na opačnej strane cesty, a máva na mňa. Chvíľku sme na seba pokrikovali cez cestu, až som prešiel na druhú stranu, a zavinšoval som mu. Debata pokračovala. Pán farár je mladý chlap, budovateľský typ, spoločenský, zábavný. Takého som tu ešte nestretol – s hriešnikom ako ja sa žiaden nebavil.  Už dávnejšie sme boli spolu na pive, a teraz sa reč zvrtla na to, kedy sa znova stretneme  : zajtra ? nie, nedá sa… pozajtra ? ooo – asi nie … v nedeľu ? a to by sa dalo. A večer ? … a čo tak na obed ?

Ani som nevedel ako, a pán farár bol pozvaný na nedeľný obed. Janke som to oznamoval nanajvýš opatrne, ale našťastie – jej láska ku mne je schopná prepáčiť mi aj takéto šokujúce prekvapenia.

Smetiari ma obišli, vraj to zoberú cestou späť.

Už som bol doma, keď volala Zuza. Smetiari brali smeti, a môžem si prísť pre prázdnu nádobu. Tak som si zobral starý kabát a šiel. Zuzanu som nemohol len tak obísť, tak som jej zakopal na okienko. Zuzka otvorila, a pozvala ma dnu. Pripadal som si ako v rozprávke spred sto rokmi. Vtedy chlapci potajomky klopali dievčinám na okienko. Ale ja nie som žiadny chlapec, som starý chlap, a Zuzana tiež nie je mladá dievčina…. Ale otvorila, pozvala ma dnu, naliala marhulovicu, Hralo Slniečko, a zaspievali sme si  „Božolééééé…“

No čo budem hovoriť – vynášanie smetí môže byť krásna zábavka…

Ledva som prišiel domov, už ma žena hnala k jej rodičom. A ja – v smetiarskom prešiváku, so šiestimi pohárikmi poctivej domoviny, som sa musel znova vydať na cestu. Ale u svokry je dobre. Len čo som prišiel, už sa pýtala, čo si dám, Od rána som okrem alkoholu nič nejedol, tak som si rozkázal cibulový chleba. Spravila mi ho na bravčovej masti. Bola to pochúťka, ktorú mi môžete závidieť. A k tomu dva poháriky poctivej domoviny ….

Je poludnie, a už teraz je Štedrý deň úžasný… a to bez darčekov, bez umývania okien, bez naháňačky po obchodných centrách …

Stačí pár stretnutí s ľuďmi, ktorých máme radi ….

písaním tohto príbehu ma sprevádzala pesnička skupiny Slniečko –  Božolé….