Moje rozhodnutie začať cvičiť vzbudilo všeobecnú pozornosť, a tak som bol nútený podať správu o mojom stave počas prvého cvičenia.
Musím povedať, že celé cvičenie pre mňa predstavuje obrovské sklamanie. A pritom prvý rozhovor s trénerkou vyzeral tak nádejne – pýtala sa, aké cvičenie si vyberiem : či tabatu, Jumping klasiku, alebo grupáč …. Na chvíľku som sa zamyslel, a povedal som jej, že klasiky už mám dosť, a skúsil by som ten grupáč. Tak zvláštne sa na mňa pozrela, vôbec som ten jej pohľad nechápal. Potom ma opravila, že vraj vravela „kruháč“ !!! že sa tam cvičí do kruhu a cvičenci si vymieňajú náradie. Aha – tak preto ten hrozný pohľad. Už som sa chcel opraviť, že v takom prípade bude aj klasika dobrá, ale nakoniec som to nechal tak….
No a samotné cvičenie ? Keď som vystupoval z auta, bral som si z kufra veci. Vedľa tašky bola lekárnička, napadlo ma, že by som ju mal zobrať so sebou. Však poznám svoje schopnosti a kondičku. Lenže obväz ma asi nezachráni. A potom som si povedal, že musím byť optimista, tak som ju nechal v aute. Hovoril som si, že na cvičenie sa musím tešiť, a nie mať strach. Tak som sa začal tešiť. Predstavoval som si, ako okolo mňa skáču ženy, ktoré chcú schudnúť, a ja budem pozerať ako im nadskakujú prsia. Tešil som sa zbytočne. Žiadna taká tam nebola. Pozrel som si ich poriadne, však na stenách sú zrkadlá. Jediné prsia čo sa tam ako tak natriasali, boli moje. A ešte pupok mi nadskakoval. Musím sa priznať, že medzi tými chudými dievčatami necítil veľmi dobre, ale keď som sa videl v zrkadle, bolo mi jasné, že ani ich neteší pohľad na mňa : po polhodine cvičenia a skákania sa mi z plešiny prúdom lial pot, a na tričku som mal mokré fľaky. S hrôzou som si uvedomil, že môžem mať aj mokré trenky, ale neodvážil som sa skontrolovať to v zrkadle. Pozeral som radšej na hodiny. Zdalo sa, že sa nehýbu. Vôbec som nevládal. Srdce mi búchalo ako pri prvom sexe, a uvedomil som si, že hlavnou úlohou už nie je schudnúť, ale prežiť ! Pre istotu som zvoľnil tempo a pri niektorých cvikoch som mierne podvádzal. Trénerka prišla ku mne a hovorila : „chrbát musí byť hore!“ Pozrel som na baby okolo seba – každá mala chrbát hore, a cvičili ako divé. Tuším ani spotené neboli. Chrbát som hore nedal, trénerka sa odvrátila, a ja som to cvičenie prežil.
V šatni som si dal sprchu a pomaly sa obliekol. Vyšiel som von. Dievčiská už sedeli na chodbe. Hneď sa ma pýtali, aké to bolo, a či prídem aj nabudúce. Chcel som im povedať že som bol blízko smrti, a že ak mám prísť nabudúce, tak cvičiteľka musí najprv ísť na kurz prvej pomoci. Namiesto toho zo mňa prehovoril hrdý a tvrdý chlap ! Pozbieral som posledné zbytky síl, stiahol brucho, usmial som sa akože všetko je OK, a povedal, že som v pohode, a že určite prídem aj nabudúce …
No to som si dal ….