mirkoslav

Jety mal rád dlhé prechádzky po tatranských chodníkoch. Ľudom sa vyhýbal, pretože sa nevedeli slušne správať. Boli všade, robili krik a nechávali za sebou hromadu odpadkov. Jetyho to veľmi hnevalo. Rozmýšľal, že by sa pridal k strážcom Tatranského národného parku. Drzým turistom by dával pokuty a zaháňal by ich späť na turistické chodníky. Ale potom sa dozvedel, že budúci strážca sa musí ukázať výberovej komisii a predložiť svoj životopis. Bolo mu to ľúto, ale prezradiť sa nemohol.

V jeden pekný deň sa chcel osviežiť v potoku, okolo ktorého práve prechádzal. Kúpanie v Tatranskom národnom parku je prísne zakázané, ale to platí iba pre obyčajných ľudí. Snežní muži sa môžu kúpať, kde sa im zachce. Nablízku nebola žiadna chata ani hotel, takže v okolí nemali byť ani žiadni ľudia. Rozhliadol sa a naozaj nikoho nevidel. Vliezol do vody, ponoril sa a niekoľko minút plával pod hladinou. Keď sa vynoril, slastne si prešiel rukami po tvári, vydrhol si hlavu a obrátil sa. Vtedy s hrôzou zistil, že v potoku nie je sám!!!

Iba kúsok neho bola mladá turistka. Spodnú polovicu tela mala vo vode, hlavu zaklonenú,

ústa našpúlené. V ruke držala telefón. Fotila sa! Jety sa fotoaparátov bál ako čert kríža. Keby

Snežného muža niekto odfotil, bola by to obrovská senzácia. Do Tatier by prišli novinári

z celého sveta, všetci by ho hľadali a chceli by s ním robiť rozhovor. To by bol

koniec jeho pokojného života. Okamžite sa ponoril a premýšľal, ako sa mohlo stať, že si ju

nevšimol. Musela prísť, keď bol pod vodou. Tá žena ho nesmie vidieť a už vôbec nie

odfotiť! Ale čo ak sa jej to už podarilo?

Jety musel niečo urobiť. Nenápadne priplával k brehu. Turistka si pri veľkej skale odložila

niekoľko vecí. Športovú tašku, veľký uterák, župan, slnečné okuliare, oblečenie a fľašu s

vodou. Nechcel, aby ho videla, veď mala v rukách nebezpečnú zbraň – mobil so

zapnutým fotoaparátom. Schoval sa za skalu a zakričal smerom k nej:

„Tu je pomocník Stráže tatranského parku! Kúpaním v potoku porušujete zákon!“

Mladá turistka sa otrávene poobzerala okolo seba. Nikoho nevidela a tak sa na neznámy hlas vykašľala a pokračovala vo fotení.

„Hej vy! Počuli ste? Tu sa kúpať nesmie!“

„Ja sa nekúpem!“ odsekla turistka. „Fotím sa!“

„Aj fotenie vo vode je zakázané!“ nedal jej pokoj nový pomocník Stráže tatranského parku.

„Pre mňa žiadne zákazy neplatia.“

„Akože neplatia?“ čudoval sa Jety. „Tie platia pre každého.“

„Platia pre obyčajných ľudí. A ja nie som obyčajná.“

Jety vykukol spoza skaly. Turistka vyzerala úplne obyčajne. Hlava, dve ruky, dve nohy, mobil.

„Okamžite vylezte z vody a odovzdajte mi telefón,“ prikázal jej.

„Môj mobil? Nedám vám ho! A načo by vám bol?“

„Sú v ňom fotografie, ktoré dokazujú, že sa kúpete v potoku! Potrebujem ich vidieť!“

„A ja potrebujem vidieť vás! Aj váš preukaz. Musím sa presvedčiť, že ste naozaj strážcom pomocníka z parku.“

Jety uznal, že turistka predsa len nemusí byť obyčajná.

„Ak mi telefón nedáte, zavolám ďalších strážcov. Prídu so psami a zoberú vám ho,“ vymýšľal si Jety, aby ju trocha postrašil.

„Načo bude psom môj telefón?“ zamyslela sa turistka.

„Chcem si len pozrieť fotky.“

„Nie!“ nahnevala sa turistka. „Neotravujte, lebo sa budem sťažovať a riadne vám podkúrim. Ja totiž nie som hocikto, ale veľmi dôležitá osoba! Volám sa Renáta Kabát a všade si môžem robiť, čo chcem.“

Jetyho dôležité osoby nezaujímali. Ale znepokojili ho slová o podkurovaní. Teplo neznášal. „Tak kde ste? Kde je ten preukaz? Priznajte, že máte zo mňa strach!“ kričala na neho dôležitá turistka Renáta.

Strach? Jety sa usmial. Strach mal iba z jej fotoaparátu. Ale tá drzá baba mu začínala liezť na nervy.

„Tu je môj telefón! Poďte si ho vziať! Tak poďte!“ Renáta sa tvárila, že otravnému strážcovi chce dať pár poza uši.

Jety mal toho naťahovania už dosť. Keď turistka chce, aby si šiel pre telefón – pôjde. Pritiahol k sebe jej veci, ktoré ležali kúsok od neho. Uterák si omotal okolo hlavy. Nasadil si okuliare. Župan mu bol malý a tak si ho len prehodil cez plecia a previazal si ho okolo hrude.

„Idem!“ zakričal spoza skaly.

„Tak poď! Len poď!“ Renáta poskakovala vo vode a tvárila sa, že boxuje s neviditeľným súperom. Ale keď zbadala postavu, ktorá vyšla z poza skaly, neverila vlastným očiam.  Kolená sa jej podlomili, srdce prestalo biť a odvaha sa stratila. Blížil sa k nej mohutný chlap. Na hlave mal zvláštny turban, na očiach značkové okuliare, plecia mu zakrýval značkový župan. Celý bol strašne chlpatý. Fuj! Renáta netušila, že tu, vysoko v horách, žijú takí škaredí ľudia. Dostala strach. Široko ďaleko nebolo nikoho, kto by ju mohol zachrániť. Rozhodla sa, že preukaz od neho radšej pýtať nebude.

„Dobrý deň pán strážnik. Vyzeráte tak strašne, až ste ma vystrašili,“ prihovorila sa vydesená turistka obrovi, ktorý pomaly kráčal k nej. „Tu je môj telefón. Darujem vám ho, ak ma necháte odísť.“

„Chcem vidieť tie fotky,“ zavrčal Jety.

Turistka Renáta sa k nemu nesmelo priblížila, štítivo natiahla ruku s telefónom k jeho tvári a ukazovala mu fotografie. Jety s úľavou zistil, že nie je ani na jednej.

„Áno, viem, spravila som chybu. Pokutu zaplatím a nebudem sa ani sťažovať. Naopak – všade budem rozprávať, ako v Tatrách strašníci dobre strašia.“

„Asi ste chceli povedať, že strážnici dobre strážia,“ opravil ju Jety.

„Aj to,“ pritakala vystrašená turistka. „A v potoku sa už nikdy kúpať nebudem.“

„Ani v plese?“ spýtal sa dôležito Jety.

„Tam vôbec nie, veď by som si zničila plesové šaty.“

„No dobre. Tentokrát to bude bez pokuty,“ potešil ju Jety. „Ale nabudúce dostanete po zadku.“

Renáte sa uľavilo. Bola rada, že všetko dobre dopadlo. Určite preto, lebo ma poznajú aj v tejto Bohom zabudnutej tatranskej doline, pomyslela si. Odvaha sa jej začala vracať.

„Viete, pán strašník…“

„Strážnik!“

„…ste taký strašný, až som si chvíľku myslela, že som stretla toho… Toho nežného muža, o ktorom som čítala na internete,“ pokračovala osmelená turistka.

Jety sa zamyslel.

„Myslíte Snežného muža?“ spýtal sa znepokojene.

„Presne toho! Ale ten vraj žije v Himalájach, takže to nemôžete byť vy. Pomýlili ma tie hrozné chlpy,“ pokračovala Renáta a Jety sa upokojil.

„Máte pravdu. Naozaj nie som Snežný muž,“ uistil ju naozajstný Snežný muž. „A toto nie sú chlpy. Je to náš nový maskovací odev vyrobený zo zvieracej srsti. Keď ho máme na sebe, v prírode nás nie je vidieť a môžeme lepšie počítať kamzíky.“

Turistka nezadržateľne rozprávala ďalej.

„Som rada, že som nestretla tú snežnú obludu, ale práve vás. Vyzeráte strašne, ale ste milý strašník lesa. Som rada, že tu strašíte… Ach, čo to hovorím – strážite a ste strážnik…“

Jety ju už nemohol počúvať. Obrátil sa a odišiel. Len čo zašiel za skalu, strhol si z pliec župan, z hlavy uterák a okuliare. Všetko pohádzal na pôvodné miesto. Potom sa vybral za kamarátom, starým kamzíkom, aby mu porozprával o čudnej osobe, na ktorú natrafil pri potoku.

Turistka Renáta sa chvíľku pohrávala s myšlienkou, že vlezie do vody a spraví ešte niekoľko  fotografií. Veď ten hrozný chlap je už preč. Ale potom si predstavila veľkú, chlpatú ruku s hrubými, polámanými nechtami, ako ju mláti po zadku. Striaslo ju odporom. Po takom zážitku netúžila. Rýchlo sa obliekla, župan s uterákom napchala do tašky a pobrala sa do hotela. Majú tam pekný bazén. Odteraz sa bude kúpať a fotiť len v ňom. Tam ju žiadny strašník určite otravovať nebude.