mirkoslav

Jetyho veľmi hnevali turisti, ktorí neposlúchali žiadne príkazy ani zákazy. Chodili si, kade sa im zachcelo, trhali chránené rastliny a zvieratám kradli čučoriedky. Ale nemohol s tým nič robiť, pretože ľuďom sa vyhýbal. Keby ľudia zistili, že v Tatrách žije Snežný muž, určite by ho chytili a posadili za mreže v Zoologickej záhrade. A život za mrežami si nevedel predstaviť.

V jeden pekný deň sa prechádzal neďaleko Suchého vrchu, keď okolo neho obrovskou rýchlosťou prebehol kamzík. Jetymu sa zdalo, že to bol jeho kamarát Kazo. Ale Kazo je starý, má takmer dvadsať rokov. Prečo beží ako o život? Čo sa stalo? Jety sa rozbehol sa za ním.

„Kazooooo! Stooooj! Čo sa deje?“

Kazo sa zastavil a nepokojne skúmal okolie.

„Naháňa ma pes,“ povedal, keď Jety prišiel k nemu.

„To nie je možné,“ namietal Jety. „Každý predsa vie, že pes musí byť na vodítku.“

„Nie je na vodítku! Je veľký ako vlk. Čo ak má hlad a chce ma zožrať?“ strachoval sa Kazo.

Do Jetyho vošla zlosť. Jeho kamaráta žiadny pes nezožerie!

„Neboj sa. Počkám si na neho. Keď príde, vyprášim mu kožuch!“

Pes sa objavil o chvíľku. Šiel s ňufákom pri zemi po čerstvej stope. Už vedel, že je blízko. Hnedú kozu videl kúsok pred sebou. Chcel sa za ňou rozbehnúť, ale vtom sa spoza kosodreviny vystrčila chlpatá ruka, schmatla ho za chvost a nepustila ďalej.

Pes zlostne zavrčal. Obrátil sa, že nečakaného útočníka odstraší vycerenými zubami, ale zistil, že útočník je obrovský a zuby má väčšie ako on! Zľakol sa. Chcel stiahnuť chvost, ale nešlo to, pretože Jety ho zaň pevne držal.

„Ahoj,“ pozdravil Jety. Jeho hlas neveštil nič dobré.

Vystrašený pes nechápal, čo sa deje. Väčšinu života prežil v byte, iba občas si pobehal v mestskom parku a tam sa mu nikdy nič podobné nestalo. Pre istotu si ľahol na chrbát, laby vystrčil k nebu a dúfal, že neznámy lovec vie, čo to znamená.

„Ahooooj,“ zakňučal.

„Čo tu robíš?“

,„Bol som si zabehať,“ odpovedal mu pes.

„Naháňal si môjho kamaráta kamzíka!“

„Nenaháňal som ho. Iba som chcel zistiť, či beží rýchlejšie, ako ja.“

„Klameš! To sú len výhovorky. Chcel si ma chytiť a zjesť!“ okríkol ho Kazo.

„Nechcel. Veď ja mäso nejedávam,“ tvrdil pes.

„Zase klame!“ kričal Kazo. „Je to príbuzný vlka a tí mäso jedia!“

Ani Jety mu neveril. Ešte nikdy nevidel psa, ktorý by sa pásol na lúke.

„Neklamem! Dostávam granule. Celý život len granule. Už ich nemôžem ani vidieť, ale ľudia mi nič iné nedajú.“

„Mal si od nich dávno odísť!“ povedal Jety.

„Prečo by som odchádzal?“ čudoval sa pes. „Žijem v ich byte celý život. Je tam teplo, spávam na gauči, mám pravidelnú stravu, lekára a nemusím nič robiť. Občas im pooblizujem ruky a tvár, majú to radi. Len na poriadnu prechádzku sa dostanem málokedy.“

„Prečo si Kaza naháňal, keď si ho nechcel zožrať?“ zisťoval Jety.

„Lebo som bol konečne vonku a bez vodítka. Hral som sa, stopoval a behal. Od radosti som na všetko zabudol,“ zveril sa nešťastný pes.

„Never mu! Žije s ľuďmi už dlho. A všetci ľudia klamú!“ varoval kamzík Kazo Jetyho.

„Ale ja som pes. My neklameme.“

Jety si spomenul, že kedysi chcel byť lesným strážcom.

„V Tatranskom národnom parku je voľný pohyb psov zakázaný! Môžeš behať, ale iba keď ťa niekto drží na vodítku!“

„Ako môžem behať, keď ma niekto drží?“ nechápal pes.

Jety sa zamyslel. Naozaj to bolo čudné. Psa mu začalo byť ľúto. Možno hovorí pravdu a je celý deň zatvorený v malom byte. To musí byť hrozný život! Pustil mu chvost a priateľsky ho poškrabkal po bruchu.

„Aj teraz si tu s ľuďmi?“ spýtal sa psa.

„Aj teraz,“ prisvedčil pes. „Sú na lúke za kopcom.“

„Hľadajú ťa?“ spýtal sa Jety a začal byť trocha nervózny. Ak ľudia hľadajú psa, môžu byť o chvíľu tu.

„Asi áno. Videli, ktorým smerom som bežal.“

Jety vedel, že musí zmiznúť. Nechcel zbytočne strácať čas.

„Tak choď za nimi. A pamätaj, že nie si na družstevnom poli, ale v Tatrách! V Tatrách sa pes môže pohybovať iba na vodítku.“

„Určite na to nezabudnem. Plemeno, z ktorého pochádzam, je veľmi učenlivé,“ vychvaľoval sa pes.

„Šťastnú cestu,“ zaželal mu Jety. „Kazo! Poď, ideme domov.“

Ale skôr, ako zašli za prvú zákrutu, Jety sa ešte raz obzrel za seba. Pes stále sedel na rovnakom mieste. Ani sa nepohol.

„Prečo nejde za ľuďmi?“ nechápavo sa spýtal Kaza, ale ten neodpovedal, pretože nevedel. Vrátili sa ku psovi.

„Stalo sa niečo? Prečo nejdeš za svojimi ľuďmi?“

„Nemôžem,“ odpovedal mu pes. „Som v Tatrách a tu je voľný pohyb psa zakázaný. Čakám, kým ma nájdu.“

Jety a Kazo na seba ohromene pozreli.

„Ty si naozaj veľmi učenlivý pes,“ pochválil ho Jety. „Vieš čo? Ja ťa k tým ľuďom dovediem!“

Aby pes nešiel na voľno, chytil ho za chvost a vybrali sa smerom k ľuďom. Kamzík šiel za nimi. Ich krik počuli už z diaľky. Stáli na lúke, niečo jedli a privolávali psa. Keď boli kúsok od nich, rozlúčili sa druhýkrát. Učenlivý pes znova odmietol ísť sám bez vodítka k ľuďom. Poradil si –  zaštekal a oni k nemu pribehli. Jety a Kazo sledovali, ako sa okolo neho zhromaždili a na obojok mu pripli vodítko. Potom spoločne odišli. Na lúke nechali plastovú fľašu, igelitové vrecká a niekoľko papierových vreckoviek. Jetyho to nahnevalo.

„Myslíš, že ľudia by sa naučili slušnému správaniu tak rýchlo, ako ten pes?“ spýtal sa priateľa.

„Nie. Človek sa to nikdy nenaučí. Jedine, že by si chmatol za chvost aj jeho,“ zažartoval Kazo.

„Dobrý nápad. Poďme to vyskúšať.“

„Poďme,“ súhlasil Kazo a s úsmevom dodal: „Ľudia by sa mali začať báť.“

„Ak sa budú slušne správať, nemusia sa báť,“ povedal Jety zlovestným hlasom a Kazo si všimol, že Jety je nahnevaný vôbec nežartuje. On to myslí vážne.

Ľudia, ktorí sa nevedia správať, by sa naozaj mali začať báť!