mirkoslav

Do tridsiatich rokov som žil v paneláku na deviatom poschodí. Na svet som sa pozeral z výšky a a ak sa mi pritrafila nejaká frajerka, ktorá mohla byť nadlhšie, preventívne som zisťoval, či rodičia majú veľké role. Ak mali – zbohom, láska. Nemal som chuť sadiť zemiaky, okopávať burgyňu a…. ani neviem čo všetko sa tam robí … Hovoril som si : Miro, hádam by si nešiel kdesi na dedinu… veď nie si sprostý …
A som. Som na dedine. No hádam by som nebol v meste, veď nie som sprostý… 🙂 Včera som pokosil. Už to bolo treba. Vypukla jar, vonku bolo 20°C, pršalo, všetko rástlo ako divé. Vytiahol som kosačku, nalial benzín, naštartoval a pustil sa do toho. Premena trávnika bola neuveriteľná. Tráva ožila, hrala všetkými odtieňmi zelenej. Zapadajúce slnko dávalo všetkej tej kráse priam svätožiaru. Vôňa čerstvo pokosenej trávy zaplavila moje zmysly. Psi behali okolo mňa, skúmali nový strih trávnika a vrčali na kosačku, ktorú videli prvý krát (majú 5 mesiacov). Občas som si dal pauzu a sadol si na terasu. Psi boli okamžite pri mne a tešili sa, že mám na nich chvíľku čas. Pozeral som okolo seba, na tú šesťstoročnú históriu, ktorú mám na dosah ruky. A znova som kosil, napriek hluku kosačky som počul, ako vtáci spievajú …. žena aj s dcérou vyšli von…. pozeral som na ne, aké sú krásne, oni sa na mňa usmievali, a ja som si a uvedomoval, že mi bolo dopriate viac, ako som kedykoľvek dúfal….. ešte aby to vydržalo.
To všetko poznanie, tá pohoda – to asi prichádza rokmi. Asi som dospel. Možno už viem čo je dôležité. Na svet sa už nepozerám z výšky, viem že pokora je k životu potrebná viac ako sebavedomie.
Moja žena tvrdí, že Boh ma má rád …… snažím sa tomu veriť. 

napísané 8.4.2011