mirkoslav

Štát vyvlastňuje, ochrancovia ľudských prv bijú na poplach. Počúvam, aké nedotknuteľné je vlastníctvo pozemkov, a aké dôležité sú ľudské práva. A že vyvlastňovanie bolo komunistickým móresom, a v dnešnej dobe ho netreba. 
V tejto oblasti sa roky pohybujem. Dovolil som si napísať pár malých postrehov z praxe : 

Robili sme majetkoprávne vysporiadanie elektrického vedenia. Išlo o vysoké napätie, na pozemkoch sa zriaďovalo vecné bremeno, a jeho koridor bol široký takmer 50 metrov. Z dvesto vlastníkov podpísali všetci okrem jednej rodiny. Za hlavou tejto rodiny sme chodili ako na klavír – pochmúrny alkoholik na dvore rúbal drevo, úplne nás ignoroval a keď nás mal dosť, poslal nás do p… Nedalo sa s ním pohnúť. Peniaze mal, lebo už predtým nejaké pozemky predal. Na chlast mu to stačilo, na dovolenky nechodil, na opravu domu kašlal. S jeho bratmi to bolo rovnaké. Zástupca investora mi hovoril : „zoberte ho do Bratislavy na jednanie“. No to určite. Spomenul som si na kamarátovu príhodu. Je to spolumajiteľ Poľnohospodárskeho družstva, od dotyčného kupovali kus pozemku. Akosi ho presvedčili, aby súhlasil s predajom – vtedy asi nemal za čo piť. Zobrali ho do Piešťan k právnikovi. Chlap bol samozrejme napitý, a prvé čo spravil keď prišiel do advokátskej kancelárie bolo, že im tam povracal koberec. 
S hanbou musím priznať, že na týchto chlapov boli moje diplomatické schopnosti nedostatočné. Darmo som rozprával o serióznom prístupe k veci, darmo sme sľubovali viac a viac peňazí, darmo som sa vyhrážal vyvlastňovaním – nič ho nezaujímalo. „Choďte do p…“ to bola jeho odpoveď. Som presvedčený, že nepodpísal len preto, aby sa po večeroch mohol chváliť kumpánom v krčme, ako za ním všetci chodia, aký je on frajer, a ako všetkých posiela do p…. 
Príbeh tohto pána a jeho bratov skončil tak, že sa zmenil zákon, elektrické vedenie sa postavilo a oni nedostali ani halier. 

Narazil som aj na inteligentného vydierača. Takíto ľudia využívajú to, že na Slovensku je veľmi rozdrobené vlastníctvo, malé parcely a množstvo spoluvlastníkov. Svoje rozhodnutie odkladajú a odkladajú, vyhovárajú sa na zaneprázdnenosť a na svoju náročnú funkciu. A keď sme tesne pred záverom, keď nám chýba posledný podpis – a vtedy začína boj. Rozprávajú, že je to ich dedičstvo. Ako sa ich dedo sa musel strašne narobiť kým to získal. Tvária sa pritom tak zúbožene, akoby na tú roľu dreli vlastnými rukami. Tvrdia že k nej majú citový vzťah, ale garantujem vám, že ani nevedia kde je. Citovú ujmu na vzťahu k pôde si dokážu neuveriteľne oceniť. Dokážu samých seba presvedčiť o svojich právach, o svojej pravde, aj o tom že nevydierajú, ale pýtajú si toľko, koľko si zaslúžia. Realita je taká, že myslia len na prachy. Takýto ľudia by predali aj vlastnú matku, len aby si mohli kúpiť to nové BMW, čo samé odosiela SMSky. Samozrejme, k matke majú vrúcny vzťah, takže cena by bola veľmi veľmi vysoká. 

Pri svojej práci som sa našťastie nestretol s ľuďmi, ktorým vyvlastnenie zobralo domov, alebo ktorých by vyvlastnenie veľmi poškodilo. V drvivej väčšine prípadov sme sa veľmi seriózne dohodli, porozprávali sme sa o zdraví, o počasí, o deťoch, a rozišli sa ako priatelia. Tak to predsa má byť. 

Záver ? Tvrdím, že vyvlastňovanie je potrebné. Bez neho to jednoducho nejde. Vlastníctvo pozemkov na Slovensku je tak strašne rozdrobené, pozemky majú tak veľa vlastníkov, že určite sa medzi nimi nájdu ďalší takí, o ktorých som tu písal. V týchto prípadoch nejde o žiadnu nespravodlivosť, ani o krádež pozemku, ani o nič iné – ide o len o ľudskú tuposť a chamtivosť. 
Významná stavba vo verejnom záujme predsa nemôže závisieť od ľubovôle nejakého opilca. 

To, že vyvlastňovanie musí mať svoje pravidlá, že musí byť v súlade s ústavou a zákonmi – o tom ani nebudem písať, pretože to považujem za samozrejmosť.