mirkoslav

Jety mal rád chlad, zimu a studenú vodu. Nečudujte sa – Jety je predsa Snežný muž. Vo svojej jaskyni pod Gerlachovským štítom nemal žiadne kúrenie, zato mal poriadne vetranie. V zime rád chodil na dlhé prechádzky. Turistom sa vyhýbal, pretože sú otravní, lozia po celých Tatrách a všade rozhadzujú odpadky. Ale bol veľmi zvedavý, čo turisti robia, keď sú doma. V jeden príjemný decembrový deň, keď teplomer ukazoval iba mínus osem stupňov Celzia, sa vybral do doliny. Cesta bola dlhá, ale mal šťastie – počasie sa stále zlepšovalo. Kým prišiel dolu, teplota klesla na úžasných mínus dvanásť a fičal osviežujúci severák. K prvému domu prišiel až za tmy. Vo vnútri sa svietilo. Cez okno opatrne nazrel dnu. Videl dvoch starších ľudí, ako chodia po izbe. Potom sedeli a neskôr ležali. Po polhodine ho pozorovanie ľudí prestalo baviť.

Svište sú zábavnejšie, pomyslel si, Nevedel kam ísť a tak nenápadne sledoval množstvo ľudí s deťmi, ktorí smerovali do dediny. Vošli do kultúrneho domu. Keď vonku zostal sám, prikradol sa k oknu. Videl, že kultúrny dom je plný usmievajúcich sa detí. Všetci na niečo čakali. Zrazu sa otvorili malé dvere kúsok od miesta, na ktorom stál. Jety si ich vôbec nevšimol, nestihol ani utiecť. Z dverí vybehol čudný chlap v červenom kabáte a s nalepenou bielou bradou. Na uchu držal telefón a niekomu strašne nadával.

„Fero! Kde si? Všetci na teba čakáme. Mám tu plný kulturák detí, plný kôš darčekov, od piatej chodím v kostýme Mikuláša, anjelovi je zima a teba niet! Si čert, potrebujem ťa! Čo? Ty neprídeš? Čo? Máš chrípku? A kto tu bude strašiť? To bude trapas!“

Nahnevaný chlap dotelefonoval s Ferom a chvíľku premýšľal. Asi nič nevymyslel, pretože povedal:

„Do čerta, kde ja teraz zoženiem čerta?“

Obrátil sa, že sa vráti späť do kultúrneho domu, keď zbadal tmavú postavu, ktorá sa krčila pod oknom.

„Hej ty! Čo tam robíš?“

Jety vedel, že je zle. Odhalia ma. Zistia, že v Tatrách žije Snežný muž. Stane sa zo mňa turistická atrakcia, pomyslel si zúfalo. Ale v tej chvíli dostal nápad.

„Ja som čert,“ povedal.

„Čert?“ Chlap v červenom kabáte neveril vlastným ušiam. Vytiahol z vrecka mobil, zapol baterku a posvietil si na čerta. Jety sa usmial, aby na Mikuláša spraviť dobrý dojem.

„Panebože!“ zľakol sa Mikuláš, keď videl jeho veľké a krivé zuby.

„Vidím, že máš dobrú masku. Ale ty nie si čert, veď nemáš rohy!“

„Ale viem dobre strašiť,“ nedal sa Jety.

„Áno?“ zamyslel sa Mikuláš. „Tak počkaj tu. Niečo prinesiem.“

Mikuláš vbehol dnu. O dve minúty sa vrátil a s ním prišlo aj dievča, oblečené v bielej záclone. Na chrbte mala prilepené dve biele krídla. Jety také krásne dievča ešte nikdy nevidel. Chcel sa na ňu usmiať, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel.

„Vyzerá lepšie ako Fero,“ povedalo dievča, keď si ho obzrelo.

Keď to Jety počul, hrdo vypol hruď. Bol rád, že sa dievčaťu páči. Predstavoval si, aké by to bolo krásne, keby sa stala jeho ženou. Dal by jej meno Snehulienka a v jeho studenej jaskyni by žili šťastne až do smrti.

„Fero je na čerta príliš pekný. Tento je strašný. Budú sa ho báť aj dospeláci,“ pokračovalo dievča a Jetymu zostalo smutno. Pochopil, že krásna Snehulienka do jeho jaskyne nikdy nepríde.

Mikuláš sa zvŕtal okolo neho. Do hustých vlasov mu zapichol svietiace červené rohy, okolo tela omotal dlhé reťaze, do ruky mu strčil hrubý konár s rozdvojeným koncom, ktorý našiel v kroví za kulturákom.

„Hotovo. Môžeme ísť na to,“ zavelil.

„Dávaj pozor, aby si tou palicou niekomu neublížil. A deti nestraš, budú sa ťa báť aj tak,“ poučovalo dievča čerta, keď vchádzali dnu.

Vo vnútri bol nával. Rodičia sedeli na stoličkách, deti mali vedľa seba, niektoré aj na kolenách. Iné deti sedeli na podlahe. Prišiel pán starosta. Učiteľky z materskej škôlky všetko organizovali. Mikuláš, anjel a čert vyšli na pódium. Mikuláš sa posadil do veľkého kresla, anjel a čert stáli za ním.

Pred kreslom bol mikrofón. Pristúpila k nemu pani kultúrna referentka, aby privítala návštevníkov Mikulášskeho večierka.

Jety vedel, že jeho prácou je strašenie. Vedel aj to, že nemá strašiť deti. Ale tá tetka, ktorá vyšla na pódium, určite nebola žiadne dieťa. Vážila aspoň stodvadsať kíl, toľko predsa žiadne dieťa neváži.

Pani referentka stihla povedať iba „Dobrý večer,“ keď sa na ňu vrhol veľký, chlpatý čert omotaný reťazami. Schmatol ju okolo pása, hrozne zareval a zdvihol nad hlavu ako nič. Pani referentka sa zľakla a jačala ako siréna. Aj rodičia sa zľakli. Pán starosta chcel volať políciu a ukončiť večierok. Ale deťom sa čertove vystúpenie páčilo, smiali sa, nadšene tlieskali a chceli, aby čert ten úžasný kúsok zopakoval. Dievča preoblečené za anjela pribehlo k čertovi a pošepkalo mu, že takto by strašiť nemal. Jety poslúchol a opatrne položil pani referentku na pódium. Keď ju prešiel strach, napravila si sukňu, vypla hruď a s obdivom pozrela na Jetyho.

„Pán čert, vy teda máte silu! Niečo také so mnou ešte nik neurobil,“ povedala, usmiala sa a  pohladkala ho po chlpatej ruke.

Jetymu bolo vo vnútri teplo, napriek tomu sa medzi ľuďmi cítil veľmi dobre. Bolo tu viac zábavy ako pri svišťoch a kamzíkoch. Deti chodili pred Mikuláša a recitovali básničky. Anjelik im dával darčeky. Niektoré deti plakali a rodičia všetko fotili. Čert radšej nestrašil, ale pani kultúrna referentka z neho aj tak nespúšťala zrak.

Keď slávnosť skončila, Jety premýšľal, ako by nenápadne zmizol. Pomaly sa presúval k východu, až sa dostal vonku. Mínus štrnásť stupňov ho príjemne prekvapilo. Spokojne sa nadýchol studeného vzduchu a pobral sa domov. Spravil iba dva kroky, keď ho zozadu niečo chytilo.

„Pán čert, ešte neodchádzajte,“ ozval sa hlas kultúrnej referentky. Jety sa obrátil. Pani  referentka využila moment prekvapenia a objala ho.

„Moje srdce mi hovorí, že patríme k sebe. Neviem, ako vyzeráte, pretože máte na sebe tú hroznú masku. Ale verím, že pod ňou sa skrýva citlivý muž. Myslíte, že by ste si ma mohli zobrať za manželku? Môžeme bývať u mňa, v teple a ak nám bude predsa len chladno, zohrejeme sa pod dekou.“

Jety sa zľakol. Život v teple je predsa neznesiteľný! A objemná pani referentka sa na jeho vysnívanú Snehulienku nepodobala ani náhodou. Skúsil sa pohnúť, ale pani sa ho držala ako kliešť.

„Prosím vás, pustite ma,“ povedal Jety, ale pani referentka neposlúchla, dokonca ho stisla silnejšie.

„Nie! Neopustím vás. Pán čert, pôjdem s vami hoci aj do pekla,“ povedala a Jety sa zľakol ešte viac. Rozmýšľal, čo urobí. Rýchlo sa vynašiel.

„Tak mi pomôžte mi zbaviť sa tej reťaze. Veľmi ma tlačí.“

Pani referentka bola pre svojho čerta ochotná spraviť čokoľvek. Konečne ho pustila a začala z neho odmotávať dlhú reťaz. Keď ju mala celú v rukách, Jety sa na ňu zoširoka usmial, povedal: „ďakujem“ a čakal, že pani referentka sa jeho veľkých a krivých zubov zľakne. Ale ona ho prekvapila.

„Pán čert, vaše zuby sú hrozné, ale to nevadí. Poznám zubára, mám úspory, váš chrup dáme do poriadku!“

Bezradný Jety sa dal na útek. Bežal tak rýchlo, ako len vládal. Preskočil plot, utekal cez záveje, proti vetru, prebrodil studený potok. Neustále sa obzeral, či pani referentka nebeží za ním a nechce ho zatiahnuť do tepla. Nikde ju nevidel. Keď dobehol do svojej studenej jaskyne, uľahčene si vydýchol a rozhodol sa, že medzi ľudí už chodiť nebude. Veď čo ak by ho naháňala referentka, ktorá vie utekať rovnako rýchlo, ako on?