mirkoslav

S manželkou sme do Vyhní chceli ísť už dávnejšie. Vedel som, že je tam termálny prameň a vedel som, že sú tam nejaké hotely – veď jeden z nich ma neustále zásoboval aktuálnymi akciami. No a keď sme zistili, že valné zhromaždenie našej odbornej komory bude vo Vyhniach, rozhodli sme sa, že tam prespíme a spravíme si pekný, romantický večer. Viem, že romantický večer s vlastnou manželkou, po 17 rokoch manželstva, je niečo z ríše fantázie, ale žijeme len raz a musíme sa pokúšať aj o nemožné. Dcéram sme zabezpečili stráženie, vybral som peniaze z bankomatu. Ráno sme sadli do auta a vyrazili.

Po rokovaní komory, po správe, že naša dcéra je prijatá na francúzske gymnázium, po obede, stretnutí s kamarátmi a kolegami, po dvoch pohárikoch koňaku sme sa dostali na izbu. Romantický večer začal tým, že sme sa vyzliekli do naha, ľahli do postele – a zaspali…. 🙂 To je tých 17 rokov – pomyslel som si, keď ma spánok odnášal preč  … 🙂

Prebudil som sa, lebo rám postele ma tlačil na chrbáte. Nebola voľná izba s manželskou posteľou, tak sme museli tie obyčajné priraziť k sebe. Nebolo to ono. Prevracal som sa ako starý tuleň, aby som našiel polohu, pri ktorej ma nebude nič tlačiť, a aby som zároveň rukou dočiahol na Jankine obliny, a na tie miesta, ktoré vo mne vzbudzujú príjemné vzrušenie. Vyzeralo to tak, že aj moja ruka vzbudzovala v Janke niečo podobné … 
No a potom sme chvíľku pozerali TV a keďže hotel sa hrdí prívlastkom WELLNES, vybrali sme sa preskúmať jeho možnosti. Najprv sme využili bazén, však po tej dávke čo som si naložil na obed (bolo to zadarmo) som už neplánoval ani večeru, a nejaký pohyb som potreboval. Trocha sme sa tam vybláznili a išli vedľa do termálneho bazéna. Voda teplá ako vo vani, 37 °C. Pohoda. Len sme dúfali, že kalná je preto, že je termálna. Ja som sa ešte vrátil do plaveckého, trocha si zaplával a potom sme usúdili , že pohybu bolo dosť. Sadli sme si do baru a dali sme si pohárik na úspech našej dcéry. Prvý krát som zažil pocit hrdého otca. Je to príjemné. Obom nám bolo trocha ľúto, že nie sme doma, s Gabikou. Chválil som sa mojou šikovnou kočkou každému, koho som na valnom zhromaždení poznal. A bolo ich dosť. Nikdy by ma nenapadlo, že to budem takto prežívať … 🙂

Vrátili sme sa na izbu a otvorili šampanské. Vyzliekli sme sa a pripili sme, objali sa, rozprávali, milovali a …… Milovali ??? taký výraz predsa nepoužívam…. Neviem ako ho používajú iní chlapi pri svojich manželkách, ale ja veľmi nie. Ale v hoteli vo Vyhniach to bolo všetko akési iné … horúce telo vedľa mňa, usmiata, spokojná žena, hrdý otec s hlavou položenou na jej prsiach, vedomie že moja dcéra dosiahla prvý raz NIEČO… Ten pocit – ako som tam ležal, objímal ju, a vnímal tú jej aj svoju spokojnosť – ten pocit ma napĺňal zvláštnym uspokojením. V tom objatí som sa cítil ako malý chlapec v bezpečí maminej náruče. Zobral som jej ruku a bozkal som ju. Ako to povedal básnik ? Ruky na ktorých smiem plakať ? A ako to spieva Žbirka ? „…iba ty smieš ….vidieť ma v súbojoch … zle prehratých“ Pocit pohody na nepohodlnej posteli vo mne zostáva aj dnes. Je to dobrý pocit. Asi sa nedá sa zažiť s milenkou, dá sa zažiť iba s človekom, s ktorým sme prežili dobré aj zlé, s človekom, s ktorým sme si súdení…… Chcem ho zažívať častejšie. Len neviem, kedy sa mi to podarí nabudúce…… 🙂