Moja žena má tri deti. Dve svoje, a jedno svokrine. Výchovu dvoch svojich zvládla bravúrne. Výchova svokrinho chlapca však bola problematická. Dieťa jej bolo zverené do výchovy neskoro, a s veľkým množstvom chýb a nedostatkov. Bolo nešikovné, ponocovalo, bez fľašky nechcelo zaspať, a keď mu fľašku brala, tak dieťa robilo cirkus, a bolo na ňu drzé. Našťastie moje manželka je obdarená neskutočnou trpezlivosťou. Pri výchove takéhoto dieťaťa je táto vlastnosť úplne najdôležitejšia. Využila ju hlavne vtedy, keď sa u svokrinho dieťaťa objavila genetická porucha – dieťa nedospievalo, ustrnulo vo vývoji, a stále akoby malo 10 rokov. Genetická porucha sa prejavovala tak, že dieťa žiadna práca príliš nezaujímala, stále by sa s niečím hralo, kupovalo si autíčka, a neskôr dokonca veľké autá. Okrem toho sa každú noc snažilo prisať mojej manželke na prsník, hoci vedelo, že mlieko už nemá. Bol problém ho odohnať. Stále nedokázalo zaspať bez fľašky. Manželka s touto poruchou svokrinho dieťaťa hrdinsky bojovala. Problémy konzultovala s inými ženami, ktoré majú doma podobné dieťa. Dozvedela sa, že touto chorobou je postihnutých 90 % tých chlapcov, ktorí boli svokrami zverení do výchovy iných žien. U zvyšných 10 % sa čaká na potvrdenie diagnózy. Je zvláštne, že napriek tomu, že táto choroba je tak veľmi rozšírená, vôbec sa nespomína v odbornej literatúre, nie sú na ňu žiadne lieky, a nedá sa na ňu ani čerpať OČR.
Moja hrdinská manželka bojovala s chorobou svokrinho dieťaťa 20 rokov. Výsledok sa napokon dostavil. Na tomto mieste musím poznamenať, že v rámci Slovenska sa jedná o výnimočný úspech, pretože snaha iných, veľmi vzdelaných, ale aj nevzdelaných žien skončila úplným nezdarom..To, čo moja manželka dosiahla, stálo neuveriteľné úsilie, ale dieťa aspoň troška zmenila. Fľašku mu nechala, ale naučila ho, kedy ju má odložiť. Od svojho prsníka ho odtláčala tak intenzívne, až dieťaťu zliezli vlasy. Potom pochopilo, že sa to nemá, a prestalo. Na život bez vlasov si bez problémov zvyklo. Jeho obľúbené hračky – autíčka a veľké autá – začala používať aj ona, a spravila z nich významného pomocníka celej rodiny. Vzhľadom na to, že do výchovy dieťaťa zapojila aj svojho otca a brata, svokrine dieťa získalo aspoň základné manuálne zručnosti. Tvrdou drezúrou ho naučila, že občas sa patrí kúpiť kvety, odniesť tašky a že v spoločnosti je lepšie držať ústa ako trepať hlúposti. Skrátka – po dvadsiatich rokoch prevýchovy sa zo svokrinho dieťaťa stal človek, s ktorým sa akosi dá žiť.
Keby sme mali socializmus, navrhol by som ju na nejaký Rad práce. Ale máme demokraciu, tak nedostane nič. Ale aj tak som jej vďačný 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty