mirkoslav

Písala mi spolužiačka Zuza, že tá ich bratislavská partia organizuje výlet vlakom do „KK“ na Vianočné trhy, a či pôjdem s nimi. Okamžite som sa prihlásil, veď spolužiakov z priemyslovky som už dlho nevidel.
Zuza všetko vybavila, naplánovala odchod, príchod, zabezpečila ubytovanie, kúpila cestovné lístky, a mailom mi ich poslala. Super, nebolo treba sa o nič starať, len nastúpiť na vlak.
Jediný drobný problém bol v tom, že som nevedel čo znamená skratka „KK“. Zistil som to raz-dva: KEŽMAROK! Nikdy som tam nebol, ale google mi povedal, že je to krásne mesto, že tam mali lýceum, ešte stále majú hrad, a históriu… No super, tešil som sa. A keďže adventné obdobie je o dobrej zvesti, tak som utekal oznámiť manželke radostnú zvesť, že bude dva dni bezo mňa, lebo ja idem na vianočné trhy.
„A kde to ideš?“ spýtala sa ma. Otvoril som ústa že odpoviem, ale zrazu som mal v hlave prázdno. Nevedel som si spomenúť na názov toho mesta. „K… K… Kroměříž“ vyšlo zo mňa. Pozerala na mňa ako by som mal letieť na mesiac. Bolo mi jasné, že som odpovedal zle, tak som sa opravil, že kdesi na východ, len si neviem spomenúť. Žene to bolo podozrivé: „A s kým to ideš?“ pýtala sa, a jej pohľad naznačoval, že odhalí každé klamstvo. „So spolužiakmi z priemyslovky“ odpovedal som tak úprimne, ako som len vedel.
Už ma ďalej netrápila, a venovala sa výrobe adventného venca.
O pár dní sme išli s kamarátmi na pivo. Prišla reč na to, kto čo bude robiť pred Vianocami. A moja žena hovorí: „no pochvál sa kde ideš“. A mňa tá moja pamäť znova zradila. „Do Krompách“ tresol som bez zaváhania. Ženu až tak nadvihlo na stoličke, a ja som vedel, že som znova odpovedal zle. Napokon som sa k tomu Kežmarku akosi dopracoval.
O ďalších pár dní som vytlačil cestovné lístky, čo mi poslala Zuza. Pekne som ich položil na kraj stola, a manželke som oznámil že TUTO mám tie lístky, keby som zabudol kde sú, aby aspoň ona vedela. Keď išla okolo, pozrela si ich. „Počuj, prečo máš cestovný lístok do Košíc, keď ideš do Kežmarku?“ Táto otázka ma dostala. Vytrhol som jej lístok z ruky a pozeral som na cieľ cesty: KOŠICE! Do čerta!
Z tohto nečakaného zistenia som bol tak trochu v šoku, ale rýchlo som sa vynašiel: „tak pozrieme Košice, a odtiaľ pôjdeme do Kroměříža, prídeme tam akurát večer, keď bude všetko rozžiarené vianočnými svetlami.“
Zase zle! Už to ani nekomentovala, prevrátila oči, mávla rukou, a venovala sa príprave na Vianoce. Bože môj, asi mám fakt Alzheimera, keď si neviem zapamätať jedno sprosté mesto. Začínal som byť na ten podtatranský Kroměříž naozaj naštvaný, však mi robí samé problémy.
To som už písal Zuze, a zisťoval, kde to ideme. Samozrejme že do Košíc! Ona si pomýlila skratku! A že idú tri spolužiačky a ja. Chalani nemôžu, iných odradila dlhá cesta. No teda …. Toto jej mám ako povedať? Utajiť sa to nedá, veď moja manželka niektoré tie geodetky pozná. A na jar chcú prísť k nám domov skontrolovať, či som naozaj týraný muž, lebo vraj tak nevyzerám.
Keď ma viezla na vlak, zisťovala, či ma tie spolužiačky vrátia domov, a či budeme spolu aj spať. Vysvetlil som jej, že ak budeme spolu spať, tak ma určite vrátia. A keď spolu spať nebudeme, tak sa nemá čoho obávať. Pozná ma, tak jej to stačilo.
Vo vlaku to bolo fajn, sedeli sme všetci spolu, odbehli sme si do reštauračného vozňa na kávu a na pohárik, a prebrali sme starosti a radosti bývalej 4.G. Ako som tak pozeral z okna, videl som na jednej stanici nápis KROMPACHY. „Tak predsa som mal pravdu!“ pomyslel som si. Dorazili sme do Košíc, pochodili sme kade tade, najedli sa vianočnej kapustnice, pozreli stánky, a podvečer sme išli do Popradu. Zuza tam má dcéru, spali sme u nej. Keď som bol sám, zavolal som manželke, aby vedela, že tie tri ma neuniesli. Pýtala sa, kde som. Povedal som ako vždy pravdu, že v Poprade. Cez telefón som jasne cítil, že už ani nevie čo na to povedať.
Na druhý deň ráno sme cestovali domov. V Poprade sme nastúpili IC-čko. To bol ten nový spoj, čo ide až do Viedne. Aby sa do tej Viedne dostal čo najskôr, stál len v Žiline, Trnave a v Bratislave. Tak som vystúpil v Trnave. Bol som dohodnutý so ženou, že jej zavolám keď budem blízko, a ona príde autom pre mňa na stanicu. Zavolal som jej z vlaku: „Ahoj, už sa vraciam z Košíc. Pred chvíľkou som vyšiel z Trnavy, a v Novom Meste budem 13.08…“
Už rezignovala, ani sa nesnažila pochopiť kde som a odkiaľ prichádzam. Dôležité bolo že viem, kam idem. Aj tak si myslí, že mám Alzheimera, a mám obavu, že na ďalšiu cestu vlakom ma pre moje vlastné dobro ani nepustí.
Asi budem musieť zobrať so sebou nejakú opatrovateľku…