Ráno bol Bradáč preč, tak mi poradila sympatická recepčná. Odviezol som sa dve zastávky autobusom, potom po červenej značke hore. A zase hore. Stále len hore. Tričko pod ruksakom bolo spotené. Trenky pod nohavicami tiež. Vreckovka, ktorou mávam žene pri odchode, sa dala žmýkať. Vypil som všetku vodu. A stále hore. Na vrchol som predsa len došiel, ale bola to fuška.
Poučenie z príbehu: ak chceš dosiahnuť vrchol, nepi pivo, a nechaj si poradiť od ženy, ako na to …
Ráno som vyrazil trochu neskôr, ako som chcel. Musel som stráviť informáciu, že hrad je v rovnakej nadmorskej výške ako rozhladňa, na ktorú som sa driapal včera. Tak som si kúpil väčšiu fľašu vody, a vydal som sa zdolať ďalší vrchol.
Šiel som po modrej značke. Stále hore, hore a hore. Kopec rovnako strmý ako včera.
Keď som sa dostal hore, bolo tam pár českých turistov. Aj nejakí slovenskí.
„Tak opustený Robinson zo mňa nebude“ pomyslel som si sklamane. Potom sa mi do zorného poľa dostala jedna turistka. Kus baby. Pocitil som neodolateľnú chuť byť ľudožrutom. Tá baba bola na zahryznutie. Čo na zahryznutie, bola na zjedenie, priam na zožratie! Dostal som na ňu takú chuť, že som bol schopný do nej zahryznúť len tak za surova, bez nejakej prípravy, bez varenia.
No ale viete ako to je. Keď takú babu nevaríte patrične dlho, tak starí chlapi ako ja, si na nej môžu vylámať aj tie posledné zuby, čo im zostali.
A navyše – bol to fakt kus. Na jedného skoroseniora priveľa. Ale keby nás ľudožrútov bolo viac, mohli by sme si spolu vybehnúť na Pustý hrad.
Možno tam nájdeme nejakú poriadnu Robinsonku…
V autobuse som si chcel objednať ubytovanie. Nikdy s tým problém nebol, ale teraz áno – Booking vo Veľkom Krtíši nič neponúkol. Vôbec nič! Na webe som našiel jeden penzión, vyplnil som formulár, odoslal -‚ a zase nič.
Medzi tým som došiel do Krtíša. Dal som sa do reči s takým mladým chalanom. Divil sa, čo tam robim. Potom mávol rukou, skonštatoval, že tam nič nie je, a zabočil k panelákom. Ak ten chalan bude politikom, má pred sebou veľkú budúcnosť.
Ja som sa vybral k tomu penzionu, čo mi mal odpovedať a neodpovedal. Bol hned vedľa biokúpaliska. Prišiel som tam – reštaurácia zatvorená, v recepcii ani nohy, len oznam že zodpovedný pracovník je kdesi preč.
Z Veľkého Krtíša som začínal byť trocha nervózny. Bez ubytovania som sa musel urýchlene presunúť niekde inde.
Na opustenej terase penziónu som spolu s Googlom hľadal dôvod, prečo by som mal v Krtíši zostať. Nič zaujímavé som nenašiel. Ani ubytovanie. Vydal som sa na autobusovú stanicu.
Vyzerala hrozne. Rozbitá a zanedbaná. Na lavičke si mladá cigánka rozkladala igelitky. O chvíľku prišlo akési decko žobrať drobné. Prišlo aj pár ľudí, tak nás na autobus čakalo viac. Potom som uvidel strašne starú a strašne škaredú babu. Mala dlhé rozpustené blond vlasy, obrovské prsia, ktoré voľne ležali na obrovskom bruchu. Chodila po ľuďoch, a čosi sa ich pýtala. Usmievala sa, a mierila ku mne. „Do čerta, kde je ten autobus!?“ hovoril som si. Nebol som si istý, čo odo mňa bude chcieť. Peniaze? Pre každý prípad som si nachystal mincu. V zálohe som mal aj päťeurovku. Potom mi napadlo, že by to mohla byť miestna prostitútka, a chce mi ponúknuť rýchly sex v kríkoch za stanicou. V takom pripade som bol ochotný dať jej všetky peniaze, ktoré som mal pri sebe, ak okamžite odíde.
Našťastie autobus prišiel skôr ako ona. Smeroval do Bratislavy. Vystúpil som v Trnave.
Bol som v Trnave, a rozmýšľal som, kde sa vyberiem. Padla na mňa akási únava. Už som mal dosť tých neustálych presunov, rozhorúčených hotelových izieb, autobusových staníc, aj výstupov na vrchol. Aj keď tie výstupy boli celkom poučné. Lepšie som pocítil koľko vážim, aj koľko mám rokov. Veru občas som rozmýšľal, kde sa to trepem, čo nechodím pekne po námestí, po rovinke, tu káva, tam pivo, jedlo. Ale ja nie! Starý somár šlape hore, akoby sa chcel dostať do neba! Ale tam ma nepustia, lebo Pán Boh je vševedúci, a dobre vie o všetkých mojich hriechoch. Mal by som radšej ísť niekde bližšie k peklu – do podzemia. Nech vidím svoju čiernu budúcnosť. Nech si zvykám. Ako by to povedal pán doktor z filmu Vesničko má středisková: „ať vím, do čeho jdu“.
Prekvapilo ma, že som musel ísť hore, teda bližšie k nebu, aby som sa dostal do podzemia, teda do pekla. Potom som si spomenul, že hlavný čert – Lucifer bol kedysi anjelom v nebi. „Asi to tak má byť“ pomyslel som si, a trpezlivo som šlapal do strmého kopca. Prišiel som k jaskyni. Dnu nás mali viesť dve pekné mladé dievčatá. To bolo znamenie, že som na správnej ceste. Veľa chlapov zažilo peklo pre pekné mladé dievčatá. Vošli sme dnu. Bola tam tma a chlad. Dievčatá zasvietili svetlo, aby sme trafili. Pokračovali sme hlbšie a hlbšie. Obliekol som sa. Do pekla viedla pohodlná betónová cestička. Bola lemovaná neuveriteľnými krásnymi prírodnými útvarmi, stalaktitmi, stalagnátmi, a ….. vyzeralo to ako veľký …. hanbím sa to napísať, ale všetky ženy si to fotili. Asi aj ony vedeli, aká je najlepšia cesta do pekla.
No neviem kde to peklo je. Ale cesta k nemu je krásna.
Celá debata | RSS tejto debaty