Môj otec dostal pozvánku na slávnostný večer do pražského Národního divadla. Má 83 rokov, za sebou dva infarkty a zbabranú operáciu srdca, ktorá ho priviedla na prah smrti. Zle počuje, ťažko chodí, ale keď vidí peknú ženu, začne sa usmievať. Bolo jasné, že do Prahy nemôže ísť sám. Jasné bolo aj to, že pôjdem s ním. Rozmýšľal som, či by s nami nemala ísť aj nejaká ošetrovateľka, ale túto myšlienku som po chvíli zavrhol – určite by sme sa vadili, kto z nás s ňou bude spať. A nemohol som riskovať jeho ďalší infarkt.
Do Prahy sme šli vlakom, na stanici nás čakal vzdialený príbuzný Pavol. Hneď nás zobral na obed, potom na hotel. A na druhý deň nás zaviezol do Národního archivu na Chodově. Čakali nás tam vyšetrovacie spisy otcových kamarátov, ktorí boli v 50-tych rokoch zatvorení. Ak Boh dá, bude napísaný nový príbeh. V archíve sme dostali biele rukavičky, sadli sme si, a začali. Čo bolo treba, to som fotil. Zo spisov vystúpila nedávna minulosť. Otec s dcérou odsúdení na 12 rokov. Sťažnosť väzňa na mučenie. Zápisnica z výsluchu. Príkaz na vykonanie trestu. Odsúdenie 27 ročnej ženy na dlhoročné väzenie. Zhabanie majetku. Žiadosť o milosť, ktorú písala mama odsúdenej. Fotografie vystrašených mladých ľudí z troch pohľadov. Rozsudky, pečiatky, strašidelné slová ako Pankrác, Ilava, Leopoldov…
Cestou z archívu som sledoval okolie. Z bilboardov na mňa pozeral Kájinek, a propagoval svoj nový televízny seriál. Ten prepustený kriminálnik je bohatý, a taký populárny, že keby kandidoval za prezidenta, tak by ho možno aj zvolili. Ľudia odsúdení doslova za nič v 50-tych rokoch dnes nikoho nezaujímajú. Dočerta, kde sa stala chyba?
Na hoteli si otec žil svoj život. O deviatej bol v pyžame a v posteli. Tak som onedlho zhasol, a pokúšal sa zaspať. Ešte že som si dal pár pív, aby sa mi zaspávanie darilo. Horšie bolo, že ráno o 6.45 bol otec umytý, oholený a oblečený v bielej košeli. Panebože, však sa ešte ani raňajky nevydávajú!!! A na prechádzku je akosi skoro. Našťastie sa zapozeral do televízie, tak som sa postupne skultúrnil aj ja, na raňajky sme šli v rozumnom čase. A keďže bol 17. november 2017, dopoludnia sme sa šli pozrieť na Národní třídu. Bol som zvedavý ako bude dlhšiu prechádzku zvládať, ale prekonal sa. Hotel nebol odtiaľ ďaleko, šli sme peši. Národní třída bola už dopoludnia plná ľudí, ktorí proti niekomu protestovali, alebo niekoho iného podporovali. Študenti mávali českými zástavami. Kandidáti na prezidenta rozprávali do kamery. Všade sa pripomínalo vraždenie študentov počas nemeckej okupácie, a rok 1989. Keď sme tam prišli, ľudia práve vypískali Okamuru. Otec bol z toho úplne šokovaný. Na Slovensku sa 17-teho novembra nič nedeje, akurát pár politikov niekde položí vence a povie pár slov. V Prahe to vyzeralo na hotovú revolúciu. Pozeral okolo seba, hľadal nejakých známych z jáchymovských táborov. Ale tých už je málo. Nikde nikto známy, len Fero Mikloško s manželkou.
Na Národní třídu sme sa vrátili podvečer, to sme už išli do divadla. Bola stále plná ľudí, zástav, sviečok. V Národním divadle už bol kopec ľudí. Otec si podával si ruky s politikmi a novinármi, ale zase žiadni známi mukli. Napokon sa nejakí našli. 17.novembra spoločnosť Post Bellum vyznamenáva ľudí, ktorí sa postavili proti totalitnej moci. Na javisko prišli štyria starí ľudia, ktorí pre svoje postoje strávili mladosť vo väzení. Ich príbehy sú neuveriteľné, nebudem ich tu opakovať, kto chce, ten si ich nájde. Večer bol úžasný – majestátnosť Národního divadla, scéna, 160 členný spevácky zbor, niekoľko sólistov, a štyria ľudia, ktorí sa na sklonku života dočkali ocenenia. Otec v divadle predsa len našiel mukla, s ktorým si podal ruku. Bol to Jiří Stránsky. Už ich je málo.
Na druhý deň ráno sme cestovali domov. Na stanicu nás viezol taxík. Zastavili sme na križovatke. Pozrel som z okna, a videl obrovskú fotografiu Kájinka, ako sa na mňa posmešne usmieva. „Vidíš, takto sa to robí“ hovoril mi bohatý bývalý trestanec. Ďalší bývalý trestanec (ale chudobný) sedel za mnou v aute, a rozmýšľal nad poslednými troma dňami. Možno napíše knihu o svojich kamarátoch. Nebude to veselé čítanie, takže si ju málokto kúpi. Ale je to skvelý námet, a bude to dobrá kniha. Potom ju pošlem Kájinkovi, a napíšem mu do nej: TAKTO SA TO ROBÍ!
Na fotke: Rudolf Dobiáš, spisovateľ a bývalý politický väzeň.
Celá debata | RSS tejto debaty