mirkoslav

Cestujem rád, prináša mi to radosť. Ako aj naposledy. Cestoval som na úrad. Výťahom na piate poschodie. V tej budove normálne premávajú dva výťahy, ale zrovna teraz bol jeden pokazený. Do toho druhého sa nahrnul celý dav. Teda, aby som bol presný: ja a sedem mladých úradníčiek.

No dobre, možno neboli všetky úradníčky, možno tam bola aj nejaká stránka. A neboli až tak úplne mladé, to len ja som už taký starý, že takmer všetky baby sa mi zdajú byť mladé. Každopádne som také pekné cestovanie dlho nezažil. Nadychoval som sa exotických vôní a nenápadne som si obzeral sympatické spolucestujúce. Úplne ma ignorovali. Ako by som tam nebol. Všetky upäto pozerali na číselká, ktoré ukazujú príslušné poschodie. Pripadal som si ako neviditeľný, a ľutoval som, že je vonku zima. Keby bolo leto, úradníčky by boli menej oblečené, možno aj trošku odhalené, a ja, neviditeľný spolucestujúci, by som im mohol nakúkať do výstrihu a oni by si to vôbec nevšimli.

Výťah niekoľkokrát zastavil a úradníčky postupne vystúpili. Rozmýšľal som, že sa vykašlem na robotu, a ako nejaký puberťák sa budem až do fajrontu voziť výťahom hore dolu. Potom som to zavrhol, a rozhodol som sa, že počkám na leto. Možno aj vtedy sa pokazí výťah. A ak budem mať šťastie, aj sa zasekneme!